VLAĎKA - PRVÝ DEŇ V JAZDECKOM KLUBE AXA (článok z 12.1.2012)


OSUDOVÝ KÔŇ:

Bol deň ako každý iný. Teplé slnečné lúče prenikali cez nezastreté okná mojej izby a budili každé dieťa do nového prázdninového dňa. S radosťou a nadšením som vyskočila z postele s neustálou myšlienkou na môj dnešný narodeninový deň.  Pamätám si to akoby to bolo včera - písal sa deň 26. August roku 2005 a ako narodeninové prekvapenie si pre mňa rodičia pripravili návštevu Jazdeckého klubu Axa, ktorý sa nachádza v rozľahlých priestoroch  Poľnohospodárskeho družstva obce Jaslovské Bohunice.
Už s tušením, že ideme na moje vytúžené miesto som smelo vyrazila s tatinom na „prechádzku“ (čo bola samozrejme zámienka J ). Teplé slnečné lúče nám spríjemňovali cestu a my sme si plnými dúškami vychutnávali krásy okolitej prírody.

 

 

Konečne sme dorazili k priestorom dlho očakávaného jazdeckého klubu a ako prvé nám zrak spadol na pieskovitú jazdiareň vôkol ktorej ladne cválal kôň. Pohyboval sa uvoľnene, chvost mal zdvihnutý dohora, krk jemne ohnutý do oblúka a ušnice vztýčené dohora. Jeho tmavá srsť sa ligotala pri dopade jedného zo sýtych slnečných lúčov a kopytami sa sotva dotýkal zeme, keď cválal dopredu akoby  v tanečnom rytme. V sedle vyvážene sedelo dievča a vôdzkami prepletenými pomedzi prsty riadilo pohyb koňa po osmičke. Nádhera!
No rozhodli sme sa vstúpiť do stajne a zoznámiť sa s jej viacerými koňskými obyvateľmi. Prekročili sme prah stajne a ovanula nás vôňa sena a čerstvej ďatelinky, na ktorej si každý koník pochutnával. No v tom som po mojej pravej ruke uvidela prekrásneho približne 165 centimetrov vysokého bieleho valacha – Daimonda. Natiahla som k nemu ruku s odhodlaním pohladiť to nádherné stvorenie po nose keď som zrazu....
Na mojich pleciach ucítila teplý vzduch vyfúknutý priamo z koňských nozdier. Nenútene som sa otočila dozadu a v tom som ju uvidela. Predo mnou stálo (trúfam si povedať) to najkrajšie stvorenie na tejto Zemi. Ryšavá, rovnomerne osvalená, asi rovnako vysoká kobylka (ako Daimond) s povahou profesorky a trpezlivého, milého koňa, ktorej sa cez celú tvár tiahla biela lysinka, vďaka ktorej ju rozpozná asi každý. Dlhý, hustý chvost, zarovnaná hriva a lesklá, čistá srsť pôsobili dojmom neustálej starostlivosti a opatery. Meno jej len dodalo na kráse a pôvabe a doladilo aj tie najmenšie detaily – ZAHVA. Bola nádherná  a hneď mi bolo jasné, že ona bude môj osudový kôň.
Plynuli dni, týždne, mesiace dokonca i roky a my sme sa naďalej viac a viac spoznávali. Jej zvedavé oči a hlasné erdžanie ma privítali vždy keď som prekročila prah stajne. Náš vzťah je neuveriteľný. Opätuje mi môj cit, porozumenie, lásku a stačí k tomu len jeden balík sladkej mrkvy J. Jednoducho povedané – keď som s ňou mám pocit, že mi nič nechýba. Ona vo mne hľadá obranu a pochopenie a ja zasa niečo čo mi chýba, niečo čo mi dá len ona a za to som jej nesmierne vďačná.
Jej ľahké, priestranné chody a elegantné skoky sú samozrejmosťou pri každom tréningu:

Miernym cvalom zľahka cválame k prvému skoku, ktorý sme elegantne preskočili. V pokoji sme sa pripravili na ďalší skok – oxer, na ktorý sme urobili nájazd formou širokého oblúka. V kľude a neustálom rovnomernom cvale prišla (ako vždy J ) na správne miesto odskoku, švihla chvostom, vzniesla sa do výšky a s obrovskou rezervou preplachtila nad skokom. Na rade bol trojskok! Potichu som počítala cvalové kroky – jeden, dva, tri a hop! Prvý skok čisto, na druhom mierne zaváhanie no v poslednej sekunde sa vzopäla a vyletela dopredu (to by nebola ona – veď treba dať aj jazdcovi trochu zabrať J ). Udržovali sme neustály kmih a plynulosť chodu, potrebného na hladké dokončene rady skokov. Už len posledná prekážka v náročnom trojskoku – doublebar, ktorú preskočila s rezervou niekoľkých centimetrov a zľahka doskočila. Nasledoval posledný a zároveň najťažší skok – 125 centimetrov vysoký oxer. No my sme sa nedali zahanbiť! Jemne som priložila holene, Zahva v tej sekunde zareagovala a zrýchlila tempo, ktoré bolo potrebné na  odskok. Skrátila som oblúk, doviedla ju na správne miesto odskoku a ona sa vymrštila nad prekážku akoby mala pod nohami oheň. Čo nás čakalo potom? Mäkký doskok, prechod do klusu, široký úsmev na tvári a spokojnosť kobylky, sprevádzaná nenúteným odfŕknutím a natiahnutím chrbta. Jednoducho povedané – je radosť na nej jazdiť!
A ako vyzerajú preteky našej klubovej šampiónky? Hm...Bez postupu do rozoskakovania a následného umiestnenia to jednoducho nejde! Tak ja len dúfam, že ešte mnoho pretekov úspešne prejdeš (a ukážeš mladým koňom ako sa to robí J ) spolu so mnou na chrbte, pretože len to je moje najväčšie a najtajnejšie želanie.
A čo dodať na záver? Asi len toľko:
Ďakujem, že som mala tú česť a možnosť spoznať tú najúžasnejšiu kobylku pod slnkom a pevne verím, že s nami ešte dlho pobudneš a budeš mi spríjemňovať každý jeden nadchádzajúci deň.
Ešte niečo by ste mali vedieť:
Nepotrebujem šampióna – koňa ktorý vyhral Majstrovstvá Slovenska a preskočí čokoľvek ,lebo viem, že ty to dokážeš tiež.
Nechcem iného koňa – TY mi budeš stačiť navždy.
Ja len chcem byť šťastná ako doteraz keď si sadnem na tvoj chrbát a hneď vidím svet krajším, pričom ty zareaguješ aj na tú najjemnejšiu pomôcku a s dôverou nemáš problém preskočiť aj 130 centimetrov vysoký oxer. Ty si náš poklad a navždy ním aj zostaneš. ♥ Ďakujem, že si!  Veľmi ťa ľúbim! ♥